Foto: Zabudnutý pamätník Ľuda Ondrejova

Pri prechode malou obcou Kostiviarska (dnes časť Banskej Bystrice), kde aktuálne sídli len niekoľko stoviek obyvateľov, môžete cestou naraziť na rozsiahly, kamenný no rokmi zabudnutý pamätník Ľuda Ondrejova.

Čím si ho vlastne tento vojnový autor 20.storočia vyslúžil? Prečo sa mu nedostáva toľko pozornosti, koľko by ste mohli od spisovateľa tohto mena očakávať? Poďme sa pozrieť na jeho životný príbeh a rozhodnutia, ktorými ovplyvnil pohľad dnešných ľudí či už na jeho osobu alebo tvorbu. Pamätník stojí na mieste, kde kedysi bol dom, v ktorom Ľudo Ondrejov vyrastal a aj jedna z ulíc na blízkom Karlove nesie pomenovanie na jeho počesť.

Ľudo Ondrejov, vlastným menom Ľudovít Mistrík sa narodil 19.októbra 1901 na území dnešného Chorvátska. Narodil sa v stolárskej rodine, no jeho ciele smerovali iným smerom. Väčšinu svojho života strávil na Slovensku práve v obci Kostiviarska, vzdelanie získal v Banskej Bystrici. V prvých rokoch dospelosti pôsobil ako notár, šofér či úradník, profesionálnym spisovateľom sa stal až po príchode do Bratislavy v roku 1938. Tu spravil niekoľko dôležitých rozhodnutí ku ktorým sa za moment dostaneme.

Už pred príchodom do Bratislavy disponoval rozsiahlymi spisovateľskými znalosťami, ktoré začal zbierať v polovici 20-tych rokov. Svoju tvorbu, vtedy ešte poéziu, uverejňoval v rôznych novinách. V roku 1928 mu publikovali báseň aj v časopise Slovenské pohľady, ktorý sa rýchlo stal hlavným miestom pre jeho tvorbu. 1932 bol rok vydania jeho prvej zbierky veršov Bez Návratu. Jeho tvorba nebola určená len pre dospelých, prispel tiež literatúrou pre deti a mládež, ktorá sa zanedlho stala jeho najpopulárnejšou.

Autor sa svojou tvorbou zaraďuje medzi básnikov neosymbolizmu a naturizmu, ktoré boli pre obdobie vojny typické. Napriek tomu, že prežil rovno dve niekoľkoročné udalosti z najtemnejších chvíľ ľudstva, jeho tvorba ostala pozitívna. Aj keď opisoval vo svojich dielach skutočné sociálne problémy, odmietal techniku, civilizáciu, mestský ruch, preferoval život v archaickom prostredí, oslavoval prírodu, abstraktne v nej poukazoval na myšlienky slobody, rovnosti, idei ľudskosti. Jeho próza obsahovala všetky znaky lyrizovanej prózy ako subjektívne cítenie, napätie medzi skutočnosťou a predstavami, či plynulý prechod medzi epickými a lyrickými časťami textu. Autor sa tiež môže prezývať ako fiktívny cestovateľ, pretože so svojou tvorbou navštívil a opísal aj miesta, kde nikdy reálne nebol.

Jeho vrcholným dielom je román Zbojnícka mladosť, neskôr prvý diel voľnej trilógie Slnko vystúpilo nad hory. Dielo malo vyžarovať radosť a oslavu života. S vytvorením svojho ideálneho sveta mu pomohol hlavný hrdina prvých dvoch dielov Jerguš Lapin. V opise jeho detstva sa inšpiroval aj svojím vlastným, úspešne sa mu podarilo vykresliť ideálne ľudské vzťahy, napriek vplyvom vtedajšieho sociálneho života. Jerguš je mladý chalan, ktorý žije s dvomi súrodencami a matkou, pošepkáva sa, že jeho zosnulý otec bol zbojníkom. Jeho ideálny život sa začne postupne rozpadať s pribúdajúcimi starosťami spojenými s dospievaním, no zlom príde, keď začne chodiť do práce, kde duševne nezvláda posmech od kolegov a preto uteká do lesa. Dielo bolo preložené do mnohých svetových jazykov a tiež sa stalo predlohou pre rôzne filmové scenáre.

“Zlé životné rozhodnutie v ťažkých časoch”

Po príchode do Bratislavy Ondrejov arizoval vtedajší antikvariát židovskej rodiny Steinerovcov, čo bola v tých časoch úplne bežná vec. Niekoľko rokov rodinu nechal pracovať ďalej, no keď ich už prestal potrebovať podal vyhlásenie, že žiadnych Židov vo svojom podniku nepotrebuje so znením :

„Prehlasujem, že vo svojom kníhkupectve nepotrebujem týchto Židov: Maxa Steinera, Jozefa Steinera, Žigmunda Steinera a Viliama Steinera. Zaistením a odtransportovaním týchto Židov neutrpí obchod ani Slovenský štát nijakú hospodársku ujmu, lebo som si našiel náhradu v árijskej osobe pána Viliama Fábryho z Turč. Sv. Martina.“

Rodina bola následne transportovaná do koncentračného táboru, kde do roka všetci zahynuli. Ich dcéra, ktorá vojnu prežila vďaka pestúnke z Rakúska, antikvariát s pomocou rodiny a mesta úspešne zrekonštruovala a preto verejnosti môže slúžiť dodnes. Práve vďaka Lýdií Piovarcsyovej sme sa mohli o tejto udalosti dozvedieť, pretože dodnes vlastní oficiálne vyhlásenia, ktoré ukazujú priamo na Ľuda Ondrejova.

Človek so silným abstraktným slovom, no možno nie vždy vybavený správnymi morálnymi rozhodnutiami sa bezpochýb zapísal do histórie slovenskej literatúry. Jeho optimistický pohľad na svet bol v tej dobe veľmi nevídaný, no o to viac vzácny. Prispel niekoľkými skvelými románmi a správnou cestou pomohol vtedajším ľuďom vytrvať v najťažších chvíľach ľudstva. To, či je stav jeho pamätníka zaslúžený alebo nie, necháme na vás, no rozhodne by ste si cestou cez obec Kostiviarska mali spraviť menšiu zastávku a pomník si na vlastné oči prehliadnuť. Ak podobnú možnosť nemáte, pokúsime sa vám to vynahradiť aspoň našou galériou z tohto pamätného miesta.

Dominik Slavkovský, foto: mp