Priekopník spravodajstvo
Najviac meštianskych domov v Banskej Bystrici sa nachádza na Dolnej ulici. Dom č. 47 postavený ešte začiatkom XIV. storočia bol pôvodne mestskou nemocnicou. Viackrát vyhorel a rekonštrukciami sa značne zmenil jeho vzhľad. Na fasáde je umiestnená pamätná tabuľa Matejovi Belovi, ktorý tam v roku 1708 býval.
Keď sa na jar roku 1708 Matej Bel vrátil na Slovensko, stal sa konkrétorom lýcea a neskôr evanjelickým farárom v Banskej Bystrici. Po porážke vojsk Františka Rákocziho pri Trenčíne vzrástol teror cisárskych vojsk. Mateja Bela obvinili, že je stúpencom Rákocziho a nepriateľom kráľa. Generál Heister ho v Banskej Bystrici odsúdil na smrť. Na príhovor neznámych priateľov 12. januára 1709 Mateja Bela oslobodili.
Dňa 8. januára 1710 sa oženil so Zuzanou Hermannovou, dcérou miestneho lekárnika. Od 10. marca 1710 bol rektorom školy v Banskej Bystrici, no nemal tu vyhovujúce podmienky pre prácu. Škola bola umiestnená v starej drevenej budove, nebolo dostatok učebných pomôcok a svetská vrchnosť v rámci boja proti evanjelikom robila prekážky rozvoju školy. I napriek tomu mal sedemročný pobyt veľký význam pre rozvoj pedagogiky a iných vedných disciplín. Pre hlbšie poznanie Mateja Bela ako jazykovedca a pedagóga majú Zákony školy bystrickej, ktoré boli schválené 3. augusta 1617 bystrickým senátom. Rukopis, ktorý ich uvádza, má titul „Leges Gymnasii Neosol A.C. Renovatae Recto. Mathias Bel 1710“. Zákony sú rozdelené na štyri kapitoly. Týkajú sa špeciálne rektora, potom kolegov a kantorov, žiakov a tiež ekonóma.
Matej Bel mal vo vedeckom výskume rozsiahle záujmy. Svoju pozornosť venoval prítomnosti a minulosti Uhorska, geografii, histórii a jazykovede. Sledujúc jeho jazykovedný odkaz, treba nám spomenúť jeho celoživotné dielo Noticia Hungariae novae (Historicko – zemepisné známosti nového Uhorska), kde v II. zväzku na strane 411-437 sú uvedené dejiny Banskej Bystrice. Matej Bel nazýva Bystricu „naše mesto“ (nostra urbs). Opísal v ňom históriu mesta, jeho topografiu, zvyky, obyčaje, súdnictvo a na príkladoch znázornil povestnú spravodlivosť Bystričanov. Aj z jeho úvodu k latinskej gramatike vydanej v Levoči roku 1717 je zjavné, že sa zaoberal dejinami školstva v Banskej Bystrici.
Matej Bel ako pedagóg pietista bol proti formalizmu, ktorý sa v tomto období prejavil najmä vo vyučovaní latinčiny, úradného jazyka Uhorska. Pri vyučovaní tohto jazyka kládol dôraz na jeho praktické osvojenie. Sám vypracoval najmä jej metodiku vyučovania. Jeho hlavnou zásadou bol postup od jednoduchého k zložitému. Matej Bel vedel veľmi dobre maďarsky, do tohto jazyka preložil niekoľko kníh a v roku 1729 vydal nemeckú učebnicu maďarčiny. Prepracoval a vydal Latinskú gramatiku svojho Hallského profesora K. Cellaria. Jeho Latinsko-nemecký slovníček, tzv. Liber Memorialis rozšíril o maďarsko-českú časť. Sám napísal učebnicu latinskej rétoriky. Je priekopníkom aj vo vyučovaní krajinských jazykov, ktoré boli pre žiakov materinskými. Roku 1718 vydal pre Uhorskú mládež učebnicu nemčiny a v jeho rukopisnej pozostalosti sa zachovali aj zlomky z vlastnej učebnice bibličtiny. Matej Bel, ktorý sa narodil 22. marca 1684 v Očovej, mal úprimne rád svoju rodnú krajinu, bol pyšný na telesnú zdatnosť a pracovitosť nášho ľudu. Kým sa šľachta potupne vyjadrovala o jazyku ľudu, on s hrdosťou a s nadšením hovoril o kráse slovenčiny takto: „V ničom nezaostáva ani za vážnosťou a vznešenosťou španielčiny, ani za pôvabom a hladkosťou francúzštiny, ani za vznešenosťou a silou angličtiny, ani za bohatstvom zmyslu a dôrazu nemčiny a ľubozvučnosťou taliančiny, ani konečne za veliteľskou prísnosťou maďarčiny“.
Zvolenčan Ján Tomka Sásky, jeho žiak, mu dal nad hrobom honosný titul RECTOR ET RESTAURATOR SCHOLARUM – Správca a obnovovateľ škôl. Neskôr ho učený piarista Alexius Horány označil za MAGNUM DECUS HUNGARIAE – Veľkú ozdobu Uhorska.
Mgr. Ivan Terem